pondelok 8. októbra 2012

Prvacik v skole a prepadove komando

Vzhladom na nase znalosti z domaceho jazyka napadlo pred tyzdnom riaditela, ze by bolo dobre, keby sme mali 4x tyzdenne hodinu portugalciny s panom Zatulom – miestnym odbornikom na alfabetizaciu. Ide o system zakladneho vzdelavania – citania a pisania vo vybranych krajinach, ktore v oblasti gramotnosti dosahuju nizku az mimoriadne nizku uroven (v Angole je gramotnych 67% populacie). Uz to davalo tusit, ze to nebude len taka hocijaka hodina... Pan Zatula u nas sefuje robotnikom a navyse je byvaly vojak (asi ako vsetci tunajsi s vekom cca od 30 vyssie). Na rozdiel od ostatnych, sa vsak ako vojak aj sprava. Priznam sa, na zaciatku som mal z neho celkom strach. Posobi dost autoritativne a nie je vobec vynimkou, ked dobrovolnikom pripomenie, ze neprejavuju dostatocny respekt. Nuz, hovorim si, radsej si pozriem par lekcii este predtym ako tam my novacikovia vobec pojdeme... Nastava cas prvej hodiny. S Jankou pomaly odchadzame do dielne (!), kde vyucuje. So strachom v ociach a suchom v ustach otvarame obrovske posuvne vstupne dvere. Smerujeme k zhluku skolskych lavic pred velkou tabulou. Nikde nikoho. Zrejme budeme sami, hovorim si. Letmym pohladom na lavice dedukujem, ze tu uz davno nikto nesedel. Po akademickej stvrthodinke meskania prichadza pan Zatula. To my uz davno sedime poslusne v laviciach, ziadne nahananie sa po dielni sa nekona. Prezivam zvlastne pocity, vzhladom na posledne tri roky stravene pri tabuli a za katedrou.

Nase dielne...

Hodina zacina... Miestne zvyky nutia domacich ucitelov pisat na tabulu vsetko, co doma povazujeme za absolutne irelevantne, stratu casu a povieme to v jednej vete. Nie! Tu sa vsetko zapisuje. Co tam po tom, ze dedincania nepoznaju abecedu. Zaciname prvu vetu necitatelnou farbou na bielej tabuli – Dnes je nasa prva hodina... nasledne sme prinuteni precitat vsetko vratane nazvu centra a datumu, prelozit to do vlastneho jazyka a povedat mu to po slovensky (!). Spociatku som bol mimoriadne zvedavy ako si tento clovek predstavuje nase hodiny vzhladom na nezanedbatelny fakt, ze uci negramotnych a ze predsa len nieco uz ovladame a dohovorime sa s domacimi na jednej strane a vzhladom na to, ze nie sme prvi slovenski dobrovolnici, ktorych ma ucit. Sme plni ocakavania, ci pre nas pripravuje nejaky advanced level alebo co... Po tom ako vsak Zatula zacina na tabulu vypisovat abecedu, moje ocakavania a nadeje sa rozplyvaju rychlejsie ako akciovy tovar v Kauflande. Citim sa ako v prvy den na zakladnej skole. Zatula ide jak pila – A B E D F... pozeram na to zlava, sprava, reku C-cko tu nemaju??? A on pise dalej – G H I... Vypise celu abecedu, ked sa pytam, kde je tretie pismeno. Uznava, ze nastala chyba, ktora u mna nevesti nic ine, iba ze ta dnesna hodina bude este celkom zabavna, muhaha:D Maze to cele a uz pise znova: A B C D E F G H I L M... pozerame s Jankou na seba, ziaden z nas neprehliadne jemny uskrn na tvari toho druheho. Si asi robi srandu, ne? Prepacte, kde je J a kde K...??? Po dalsom gumovani tabule a dotazoch na pismenka v abecede sa dopracovavame k finalnej verzii portugalskej abecedy. Pan Zatula uz ani neposobi tak hrozostrasne ako predtym a mam pocit, ze touto malou epizodkou na uvod hodiny sa nase vztahy trosku vylepsia. Po dobrych 30 minutach hodina konci s dovetkom, ze on zajtra nepride, ide k lekarovi. A to som sa bal, ze nas tam bude dusit dobre dve hodiny. Na dalsi den sa dozvedame, ze ani vtedy hodina nebude, musi sa postarat o cisternu vody... Skola proste nie je priorita nielen v nasom pripade, ale ani v pripade domacich. V tejto krajine je bezne, ze ziaci si dobrovolne predlzia prazdniny a bezne si ich predlzia aj ucitelia. Simply Africa, tak to tu jednoducho chodi:)

Stvrtok je komunitny den – den iba pre dobrovolnikov a jediny den v tyzdni, kedy mame de facto volno. Po strastiplnej ceste vyjednavania sa dohadujeme, ze je cas vyrazit na plaz. Leto sa pomaly blizi a treba okusit, ci je voda uz dostatocne tepla...:) Hned rano smerujeme na zapad smerom k letovisku Mussulo. Zastavujeme pri nie celkom vludnom mieste plneho spiny a obchodnych cestujucich, odkial vraj Portugalci este v casoch minulych odvazali otrokov z Afriky do Brazilie. Nebyt toho, ze viem, ze toto je len prestupna zastavka, asi by som nebol kludny ako obycajne... Cakame na lodku, ktora nas nasledne odvaza na nedaleky ostrov. Prichadzame na asi najkrajsie miesto s oceanom, ake som doteraz v tejto krajine videl. Pivove flase sa vyskytnu na plazi skutocne len sem-tam, vsade poriadok, cisto a co je takmer na neuverenie – nikde ani zivej duse.



Obratom testujeme cistotu angolskej vodnej atrakcie. Plava sa celkom fajn az na ten zvlastny pohlad, ked na horizonte trcia z hladiny ropne plosiny nonstop drancujuce loziska pre krajinu tak nevyhnutnej suroviny. Cely cas navyse uvazujeme nad tym, co nas este v Angole dokaze prekvapit... Co urcite neprekvapilo, bol spaleny chrbat a uz stvrta noc skuvinania a prehadzovania sa na posteli. To sa naozaj dalo cakat! Cestou domov sa zastavujeme v hypermarkete, ktory sa absolutne v nicom nelisi od tych nasich. Dostat tu takmer vsetko co aj doma (na horalky este cakame:), akurat ceny su tak v priemere o jednu az dve tretiny vyssie ako u nas. Hold, krajina vela dovaza, ergo niekto za to musi v konecnom dosledku zaplatit.

Na vikend fasujem povinnosti ako na poziadanie. Takmer vsade v plane svieti moje meno a ked mam trosku casu na utek od reality centra, niekto z chalanov ma zase stiahne na spolocny program. Jednou z tych netradicnych zodpovednosti je nedelny budicek. Vzhladom na to, ze chalani nedisponuju vlastnymi budikmi, budicek sa tu v priebehu tyzdna robi rano o 6:00 pomocou lacnej pracovnej sily z radov dobrovolnikov a zamestnancov:) Nie ze by som to za posledne tri tyzdne neregistroval, koniec koncov, neda sa. Tento raz ma to ale z vonkajsej strany izieb dost prekvapuje. Moje predstavy su – zaklopanie (zabuchanie) na dvere, poprianie dobreho rana a za 5 min este stiham slofika! Jak som sa len mylil... Budicek v Kala Kala napadne pripomina zasah 5. pluku specialneho urcenia zo Ziliny. Uz chyba len baranidlo. Poriadne trieskat na dvere sa tu proste nosi, chalani musia vstat za kazdu cenu! Vzapati ako otvoria, "budicek" im nabehne do izby, skrikne "vstavat" alebo zareve "dobre rano" a bez okolkov sa vrhne na okno a okenice, aby dostal do zadebnenej kobky aspon kusok svetla. Vzapati, ak dvere neotvara vedlajsia izba v bunke, cez kupelnu "budicek" realizuje pokus o povolene vniknutie aj do tejto miestnosti. Moje predstavy o 5 min rannom obehnuti izieb su neskutocne naivne, budenie tu trva dobru polhodinu. Aj to sa stale najde par dobrodruhov, ktori odolaju zasahu budickoveho komanda a na rannu session prichadzaju stale neskoro...

Fototermin s navstevou z ministerstva skolstva
Na zaver dna sa dozvedame, ze cez tyzden nas caka stanovacka v historickom meste, ktore oslavuje XYZ rokov od zalozenia. Nuz, zajtra teda zacinam s pripravami na veskery hmyz, ktory by sa v onom stane mohol eventualne vyskytnut...:D

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára